Kysucké múzeum v Čadci, organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja, pripravuje v Múzeu kysuckej dediny obľúbené podujatie pod názvom Na kysuckých lúkach. Uskutoční sa v nedeľu 28. júna.
Hlavný program bude prebiehať od 13. do 16. hodiny, kedy vám Folklórna skupina Dolinka priblíži ľudové zvyky a tradície. Môžete si pozrieť prezentáciu prác na poli, ako je kosenie kosou či kosákom. Nebudú chýbať ani ukážky kutia kosy a ostrenia kosákov. Všetko za sprievodu spevu v podobe ľudových trávnic.
Súčasťou podujatia budú aj dve prednášky odborného pracovníka, ktoré sa budú týkať prezentácie poľnohospodárskych nástrojov z konca 19. a začiatku 20. storočia. Pôjde najmä o menšie poľnohospodárske náradie zo zbierok múzea. Dozviete sa tiež o tom, ako fungovalo poľnohospodárstvo v minulosti, akým spôsobom na Kysuciach ľudia obrábali pôdu od stredoveku až po obdobie nie až tak dávnej industrializácie. Prednášky sa uskutočnia v stodole pri dome z Oščadnice a to o 10. a o 13. hodine.
Kosenie trávy a obilia od najstarších čias
Naši slovanskí predkovia boli spočiatku približne od 6. – 7. storočia, predovšetkým zruční poľnohospodári, ktorí svoje hospodárstva postupne rozšírili aj o chov dobytka. Srp, kosák a kosy sú stáročia známe typy poľnohospodárskeho náradia spojeného so žatím obilia i trávy. Od nich závisel nielen zber úrody, ale aj obživa rodiny a hospodárstva počas najbližšej zimy, až do novej úrody. Prešli svojim vývojom, no napriek tomu ich spája spoločná funkcia i minulosť. Obilie i trávu bolo treba kosiť. Zber úrody i žatie trávy prinášalo prospech pre ľudí i hospodárske zvieratá. Hlavne v čase vegetačného kľudu bolo potrebné mať pripravené dostatočné zásoby na prežitie.
Základným žacím nástrojom Slovanov v 7. – 8. storočí, bol srp. Využíval sa predovšetkým pri zbere obilia a postupným vývojom sa zväčšovala jeho čepeľ a elipsovité zahnutie s násadou. Postupné predĺženie a zahnutie spolu s drevenou násadou – rúčkou, umožnilo lepší záber. Všeobecne bol považovaný za šetrnejší nástroj pri zbere obilia. Na obilie sa používali i srpy, ktoré mali na konci zúbky, doložené i archeologickými nálezmi. Svojim tvarom sú podobné súčasným srpom, či kosákom na trávu. Zúbkovanie obilného srpu zjednodušovalo a zefektívňovalo odrezanie aj hrubších stebiel obilia. Dôvod bol jednoduchý. Obilie bolo pre najlepší výnos a hrubšie steblá potrebné plynule odrezávať, uchopiť zväzok za zväzkom do hrste, následne jemne zviazať a odkladať, aby sa predišlo stratám. Trávnaté srpy fungovali odlišne a tráva sa nimi pôvodne sekala na zem, odkiaľ sa pohrabala bez dôležitosti menších strát.
Získať trávu či ďatelinu sa postupne stalo jednoduchšie
U Slovanov sú archeologicky doložené na trávu kosičky s krátkym ohnutým kosiskom s širšou rovnejšou čepeľou, medzi ktorými bol tupý uhol. Teda ľudovo povedané, mali viac ako 90° a boli otvorené vo väčšom uhle. Čepeľ tak smerovala šikmo nadol. Nemala takmer nič spoločné s neskoršími obilnými kosami. Ich účelom bolo zošikma záberom rúk sekať trávu, nie kosiť, pretože pôvodné husté vysoké trávnaté porasty, často na pasekách s kameňmi si vyžadovali iný postup získavania trávy. Rýchle a praktické sekanie trávy na rôznych miestach malo iný účel, na rozdiel od obilných kosákov určených na jemné kosenie obilia na upravených poliach.
Kosec obilným kosákom dosiahol nižšie k zemi, aby sa zachovali plné klasy a znížili straty pri zbere úrody. To si tráva v náročnom teréne spočiatku nevyžadovala, ani nedovoľovala. Postupne s rozširovaním foriem poľného hospodárenia, kultiváciou priestoru pri obydliach, lúk a pasienkov, kosák na trávu získal oveľa širšie použitie, bol v podstate tvarovou obdobou srpu na obilie. Získať trávu či ďatelinu sa tak postupne stalo jednoduchšie. Využíval sa však aj tam kde bol terén zložitejší, na nerovnostiach, medziach, kde by nastupujúca špecifická kosa na obilie neposlúžila. Na väčších trávnatých plochách postupne vyrovnaných, zbavených krovín a kamenia, pravidelne kosených sa začala presadzovať kosa.
Význam kosáka postupne klesal
Rovnako však vzrástli nároky na žatie obilia. Obilie sa v horských oblastiach dlho kosilo kosákom. Hnojenie, kultivácia i novšie techniky obrábania pôdy, prinášali vyššie výnosy. Do hospodárenia sa dostávali kvalitnejšie odrody obilia, ktoré boli vyššie a mali väčší klas. Význam kosáka postupne klesal a následne ho prebrala kosa pri žatí obilia i kosení trávy. Napriek tomu na Kysuciach si kosák na obilie zachoval významné postavenie a kosa sa stala bežnou súčasťou náradia hospodára až v priebehu 19. storočia. Zmenu prinieslo predovšetkým chodenie na sezónne práce do južných regiónov, výrazne od 18. storočia, kedy sa krajina hospodársky konsolidovala po osmanskej okupácii Uhorska. Postupne na kosu pribúdali rôzne vylepšenia, ktoré kosci z „Horniakov“ používali v južných poľnohospodárskych oblastiach Uhorska, ak chceli byť konkurencieschopní. Tie potom zavádzali doma. Drevené „hrabky“, ktoré pribudli na kosu, pomáhali lepšie ukladať skosené obilie do radov. Ďalším zdokonalením bol oblúk s plachtou. Kosilo sa do riadkov. Dôležitá bola technika, až potom rýchlosť, ktorá prichádzala s praxou. Kosiť sa chlapci na Kysuciach učili najskôr trávu, až potom ich gazda pustil na pole, keď už zvládli kosiť „zarovno s ním“. Napriek tomu, že išlo o prevažne mužskú robotu, šikovné ženy za mužmi v kosení v ničom nezaostávali. V čase ich neprítomnosti na sezónnych prácach i počas vojny ostala táto práca často na pleciach žien a mládeže.
Zdroj: Kysucké múzeum v Čadci
Pavol Markech, etnológ
