V čase vypuknutia pandémie ste pracovali v zahraničí, v jednom zo známych lyžiarskych stredísk. Ako vnímali vzniknutú situáciu miestni obyvatelia a ako ste ju vnímali vy z pohľadu opatrení, ktoré prijalo Slovensko.
Katarína: V Nórsku sa zatvorili úrady, školy, hotely a zrušili sa podujatia. Tieto opatrenia sa už v tejto chvíli postupne uvoľňujú, napr. deti nastupujú naspäť do školy. S úradmi sa dalo bez problémov komunikovať telefonicky alebo emailom. Veľa úradných vecí bolo možné Nórsku vybaviť elektronicky aj pred situáciou s koronavírusom. Obchody fungovali normálne, bez obmedzení, novinkou bola len dezinfekcia a jednorazové rukavice umiestnené pri vchode do potravín, ale neboli povinné. V prípade príjazdu do Nórska zo zahraničia je povinná 14dňová domáca karanténa. Obyvatelia nemuseli nosiť rúško a ani ho väčšinou nenosili. Aj napriek tomu som sa cítila bezpečne. Keby ste išli v Nórsku po ulici a nesledujete situáciu, ani neviete, že nejaký koronavírus existuje. Z obyvateľov som mala dojem, že stále žijú rovnakým životom. Situáciu na Slovensku som sledovala hlavne prostredníctvom slovenských médií a skupín na sociálnej sieti, kde písali zážitky ľudia zo štátnych karanténnych zariadení.
Rozhodnutie vrátiť sa na Slovensko bolo vynútené alebo dobrovoľné?
Katarína: Rozhodovala som sa dlho a niekoľkokrát som rozhodnutie zmenila aj po zakúpení letenky z obavy pred štátnou karanténou a určitou neistotou ohľadom dopravy naspäť do Nórska. Moje rozhodnutie bolo v podstate dobrovoľné. Hotel, kde som pracovala, sa síce zatvoril, ale zamestnancom poskytol ubytovanie. Voľno v máji som mala naplánované aj pred situáciou s koronavírusom. Domov som sa vrátila hlavne kvôli rodine a kamarátom.
Koronavírus zasiahol i letecké spoločnosti. Mnohé z nich rušili lety, iné prijali mimoriadne opatrenia. Aké sú vaše skúsenosti?
Katarína: Mala som kúpené dva priame lety, do Krakowa a do Viedne. Oba sa zrušili. Sledovali sme aj iné lety, ale väčšina z nich sa takisto zrušila. Do Viedne sa reálne dalo dostať ešte s prestupom (nemám na mysli repatriačný let). Tiež sme mali kúpenú letenku v polovici mája do Mexika. Tento let sa taktiež zrušil. Všetky spoločnosti nám vrátili cenu letenky vo forme kreditu na nákup ďalšej letenky.
Čo kontroly na letiskách, resp. ako mal priebeh váš príchod na letisko?
Katarína: Náš repatriačný let bol zo Štokholmu. Do Štokholmu sme si zaistili let z Osla na vlastné náklady. Oba lety prebiehali štandardne ako pred situáciou s koronavírusom. Nikto nám nemeral teplotu, ani sa nepýtal na náš zdravotný stav.
A samotný let?
Katarína: Na lete z Osla nebol z dôvodu situácie s koronavírusom podávaný žiadny catering. Na repatriačnom lete zo Štokholmu nám boli podané nealkoholické nápoje a slané tyčinky. Letušky mali na tomto lete počas celej doby oblečené ochranné odevy, okuliare, rúška a rukavice. Inak oba lety prebiehali štandardne. Repatriačný let bol takmer plný, nikto nerobil problémy a letušky boli veľmi milé.
Pavol: Tri štvrtina lietadla bola pod vplyvom.
Čo vás čakalo po pristátí lietadla?
Katarína: Po pristátí naložili celé lietadlo do dvoch autobusov, ktoré nás zaviezli do miestnosti na vydávanie kufrov. Musím konštatovať, že sme v týchto dvoch autobusoch boli veľmi natlačení. Vyzdvihli sme si kufre, skontrolovali nám doklady a naložili nás do troch autobusov, ktoré smerovali do štátneho karanténneho zariadenia. Hneď na letisku nám po našom dotaze oznámili, kam presne nás umiestnia. Celú cestu nás sprevádzal policajný sprievod – napočítala som štyri auta vpredu a dve vzadu.
Na Slovensko ste sa vrátili v čase povinného nastúpenia do karantény pri príchode zo zahraničia do izolácie v zariadeniach určených štátom. Mali ste na výber alebo bolo o tom, kde budete umiestnení už vopred rozhodnuté?
Katarína: Vybrať sme si nemohli. Rozhodli za nás iní.
Poniektorí Slováci, v rovnakej situácii ako vy, vyjadrujú nespokojnosť s takýmito „nútením“ pobytom v určených zariadeniach. Aká je vaša skúsenosť.
Katarína: Toto bol jeden z dôvodov, prečo som svoje rozhodnutie ohľadom návratu menila. Proste som sa bála. Vnímala som to ako lotériu a musím povedať, že sme vyhrali jedno z lepších zariadení. Toto umiestnenie stále pre mňa predstavuje zbytočné náklady a obmedzovanie. Sme umiestnení v hoteli v Banskej Bystrici. Za pobyt si platíme 13 EUR/os./deň. Dostávame denne jedno studené jedlo a dve teplé, porcie sú menšie. V zásadách pre zariadenie je písané, že každý dostane denne 2l balenej vody. Bohužiaľ sa tak nedeje, vraj vodu nedodalo ministerstvo. Takže pijeme vodu z vodovodu a sme radi za vodu, ktorá tečie na Kysuciach, pretože táto nám ide ťažko dolu krkom a zo začiatku si na ňu naše telo zvykalo aj inak. Je tu možnosť objednať si aj kávu, pivo, sladkosti, pizzu apod., ale s príplatkom za donášku 7 EUR/deň/os. Volajú to nadštandardné služby. Z vonku nám bohužiaľ nikto zo známych nič doniesť nemôže. Len vo výnimočných prípadoch toaletné potreby a lieky. Izba je čistá, s nikým sa o ňu nedelíme, máme svoje vlastné WC aj sprchu. Takisto máme balkón (dávajú ho prednostne fajčiarom) a wifi, ktorá takmer nefunguje, takže využívame svoje dáta. Pred budovou nás strážia policajti, na chodbách sú kamery.
Pavol: Porcie sú veľmi malé, hladomor.
Nie je vám dlho? Ako si krátite a vypĺňate čas počas tohto pobytu?
Katarína: Určite nám je dlho. Prvé dni bolo krásne počasie, a my sme to nemohli využiť. Čas trávime hlavne čakaním na stravu. Najväčšiu radosť zažívame, keď počujeme klopanie a pred dverami nás čaká jedlo. Pozeráme TV, surfujeme na nete, čítame e-booky alebo sa zhovárame so susedmi cez balkóny. S kamarátom, ktorý býva o dve poschodia nižšie, sme si posielali zo srandy zásielky na šnúrke vytvorenej z nabíjačky od notebooku a šnurovačiek od topánok. J
Viete ako dlho zotrváte v tomto zariadení?
Katarína: Ak budeme negatívni na COVID-19, tak pravdepodobne osem až deväť dní, ale na 100 % to nevieme.
Predpokladám, že ste absolvovali testy na koronavírus. Úprimne, mali ste strach z nakazenia?
Katarína: Testy sme absolvovali v sobotu, teda šiesty deň pobytu. Úprimne sa samotnej choroby nebojím. Nemám žiadne príznaky. Bojím, že budem pozitívna na COVID-19 a kvôli tomu budem musieť ostať v štátnom karanténnom zariadení minimálne ďalšie dva týždne.
Ako to teda dopadlo?
Katarína: Zatiaľ nevieme. Výsledky by mali byť do dvoch dní od testovania.
Čo vaša rodina?
Katarína: Rodina sa už na mňa teší. Voláme si. Mám pocit, že najviac sa teší moja babička. Mám od nej sľúbené svoje obľúbené jedlá. Žije si stále svojím bežným životom, chodí do obchodu a hovorí, že sa koronavírusu nebojí.
Čo bude nasledovať po odchode zo zariadenia?
Katarína: Pokiaľ budú testy negatívne, pustia nás do domácej karantény, kde musíme dokončiť 14 dní. Domov sa dopravíme autom, ktoré nám pristavili pred hotel kamaráti, takže my v podstate s nikým do kontaktu neprídeme. Kto nemá auto ani odvoz, môže ísť MHD, a byť v kontakte s ďalšími ľuďmi, ale osoby, ktoré budú s repatriantom v spoločnej domácnosti počas domácej karantény, musia byť v izolácii taktiež 14 dní. Toto mi trochu nedáva zmysel. Iné informácie nemáme.
Zaujíma ma, ako vnímate celú túto situáciu a prijaté opatrenia na Slovensku.
Katarína: Niektoré opatrenia vnímam ako prehnané. Najmä karanténu v štátnych zariadeniach. Predstavuje pre mňa neistotu, strach, zbytočné náklady a obmedzovanie. V domácej karanténe je možné tráviť čas aspoň na záhrade a jesť čo chcem a kedy chcem. Zo slov mojich známych vnímam, ako veľmi ich podnikanie a príjem kvôli opatreniam trpia. Pravdepodobne veľa ľudí príde o živobytie.
Niečo pozitívne v súvislosti s tým, čím si momentálne prechádzame?
Katarína: Mám pocit, že ľudia sú k sebe otvorenejší, priateľskejší. Viac si pomáhajú. Vracajú sa k prírode. Pár známych si zasadilo vlastné plodiny, aby boli samostatnejší. Taktiež táto situácia v ľuďoch podporuje kreativitu, keď hľadajú spôsoby, aby ich podnikanie prežilo alebo aby si skrátili čas strávený doma.
Čo vám najviac chýba a naopak, na čo si ani nespomeniete z čias „normálneho“ života.
Katarína: Chýba mi cestovanie. To je moja veľká láska. Ďalej hromadné akcie s kamarátmi, a pravdepodobne mi budú chýbať aj letné festivaly. A celkovo pocit slobody a voľného pohybu. Mám veľa kamarátov v Českej republike, ktorých som predtým mohla bez problémov navštevovať. Takisto mám v Česku lekárov a zubára, s ktorými som veľmi spokojná a nechcem ich meniť. Nenapadá ma nič, na čo si nespomínam.
Pavol: Mne chýba jedlo.
A budúcnosť?
Katarína: Plánujeme sa zase vrátiť do Nórska a pokračovať tam, kde sme skončili. Predpoklad otvorenia nášho pracoviska je koncom júna.
