Kysucké múzeum v Čadci, organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja, pripravilo autorskú, predajnú výstavu drevených výrobkov autora Jozefa Marca pod názvom Užitočná krása dreva.Výstava potrvá od 5. júna do 30. októbra a bude sprístupnená v budove Kysuckého múzea v Čadci.
Jozef Marec: Vôňa dreva a stromov je jeden z pilierov mojich spomienok na detstvo a mladosť. Najpríjemnejšia bola, samozrejme, vôňa vianočnej jedličky, ktorú otec priniesol po kolená zasnežený. A ako som rástol, stávalo sa drevo mojim „koníčkom“. Pomáhať pri stínaní, pri rezaní klátov na cirkulárke a štiepaní polien na zimu. Drevo muselo byť. Voňavé, smolnaté, čo zababralo detské ruky smolou. Bola to ťažká robota, ale robil som to rád. Môj nezrelý rozum vtedy ešte netušil, že na počiatku môjho bytia bolo drevo. Len inštinktívne som ten materiál obdivoval a mal rád. Museli, ale prejsť desaťročia, aby sa fascinácia drevom prejavila naplno.
Poďme po poriadku. Narodil som sa pred 62 rokmi v typickej kysuckej rodine. Otec robil na Ostravsku a doma sa drelo na zvyškoch, kedysi obrovského gazdovstva, ktoré ešte malo furt otcu materi cca 6 ha. Učil som sa vraj dobre, hoci už od 8-meho roku života ma zapájali primerane do práce na poliach, či v lese. Pasenie kráv a skoro stále v prírode. Od kráv som v skutočnosti išiel v roku 1977, po maturite, na legendárnom turzovskom gymnáziu „učiť sa za doktora“ hoci som ním vôbec nechcel byť. Promoval som úspešne, ako sedliacky dedinský chlapec v roku 1983. Vtedy som sa aj úspešne oženil s kolegyňou Alenkou, ktorá nás obdarila dvomi krásnymi synmi. No a potom ma na dlho pohltila práca. Začal som pracovať na detskom oddelení, hoci pediatriu som robiť nikdy nechcel. Dotiahol som to na primára detského oddelenia v Čadci a som ním už 12 rokov. Ako vidno zariekaného chleba najväčší kus. Lenže práca ma pohltila až tak, že mi to uškodilo a ocitol som sa na križovatke bez semaforov a bolo len na mne, kam sa vyberiem na zelenú.
Vybral som si prírodu. Turistika po kysuckých osadách a vrchoch ma priviedla k obrovskému množstvu informácií o starých časoch. Ako sa žilo, jedlo, robilo, ale aj povesti, legendy, povedačky aj celkom obyčajné ľudské príbehy. A keď sa to zmiešalo s mojimi zážitkami z detstva, vznikol mi v duši obrovský pretlak pocitov. Výsledkom je šesť kníh poviedok a krátkych próz, tri knihy rozprávok a štyri knihy z výskumov priamo v teréne. Z mojich rodných Kysúc, samozrejme. A tá posledná, akoby v zmysle najlepšie na koniec, bola hlavne o dreve.
Drevo. Na počiatku bolo drevo a z dreva si prví Kysučania robili v horách skoro všetko. Stačila mi sekera a nôž a ja som zažil novú fascináciu. Drevo ako univerzálny a Bohom darovaný prostriedok na prežitie. Z dreva boli chalupy, prakticky všetko na spracovanie textílií. Z dreva boli poľnohospodárske nástroje a náradie, zložité vozy s drevenými kolesami. Možno 90 percent bolo z dreva. Počas piatich rokov výskumu ľudového staviteľstva a ľudovej výroby, ktorá bola prevažne z dreva sa môj obdiv k drevu a k jeho spracovateľom stupňoval. Preliezli sme stovky starých chalúp, a čo sme nachádzali, nás neprestalo udivovať. Čo všetko dokázali pomerne jednoduchými nástrojmi, bolo obdivuhodné. Od prvých primitívnych nádob z prírodných zdrojov (svory, kadluby) až po zložité predmety, ako krosná a hlavne vozové kolesá. Zasa nie je náhoda, že krátko po vyjdení knihy Drevený život, kamenný chlieb (Artis Omnis, Žilina, 2015) sme začali objavené poklady zhromažďovať a otvorili sprvu veľmi skromné múzeum ľudovej kultúry Kysúc pod názvom Bimaček (podľa mojej knižnej prvotiny Bimaček). Dnes má múzeum vyše 400 exponátov a jeho hlavnú zložku tvoria zasa drevené predmety. Môj obdiv prerástol postupne v túžbu. Skús to aj ty, ako to robili a čo to obnáša. Začal som zasa skromne. Svormi a svorovými nádobami. Svor je vlastne kalusové, jazvové drevo, ktorým sa snaží peň po zoťatí kmeňa zahojiť ranu na reze. Postupne vytvára chaotické drevené štruktúry, rastie veľmi dlho a je veľmi pevný. Okolo celého pňa vytvorí akýsi plášť nového pletiva a ak mu dáme dosť času, tak prikryje aj rez a vznikne uzavretý „hrniec“. Starí pastieri s obľubou svory vyrezávali, čistili a po vsadení dna mali nádobu.
Urobil som ich asi 70. Na svoroch som získaval prvé skúsenosti, prvé mozole a prvé jazvy na rukách. Sekera, vrtáky, dláta, píly. Niektoré svory boli krásne len samy o sebe, ako dekorácie. Niektoré som zmenil na úžitkové predmety, hlavne nádoby. Ale s jedlom rastie chuť a ja som postupne zatúžil aj do inej ligy a to vyrobiť z kusa dreva niečo celkom sám, nespoliehať sa na prírodu, na svory, kadluby, či kriviny. Najprv som sa snažil zvládnuť čo najviac starobylých technológii, ktoré drevo umožňovalo. Tak som sa naučil viazať húžvy z parenej liesky, trhať luby z pareného buka, vypáliť drevné uhlie, vystrúhať šindeľ, urobiť brezovú metlu iba s pomocou noža, zviazanú lipovým lykom.
Mnoho som experimentoval s viacerými technikami ako je opaľovanie a drásanie dreva, zalievanie cínom, zalievanie epoxidom. Až som zistil, čo mi sedí najlepšie, a čo je pre mňa neefektívna strata času. A tak som sa ustálil na výrobe úžitkových predmetov z nevšedných driev. Napr. nádoby – misky, korýtka, ktoré robím z čerešne, slivky, jaseňa. Aby symbolizovali úžitkovú hodnotu, ale boli zároveň svedkami krásy krásnych driev. Najväčšiu časť prác robím ručne, sekerkami kopačkami (teslicami) dlátami, nožmi. Príliš veľa materiálu si niekedy odvŕtam elektrickou vŕtačkou a elektrikou robím dokončovacie práce – brúsenie. Na vonkajšiu úpravu a konzerváciu si vystačím s ľanovým olejom. A nech každý posúdi sám, ako mi to nakoniec dopadlo. Nie som nositeľom nijakého extra výtvarného nadania. Drevo ale milujem a práca s ním mi robí úžasnú radosť a odreagovanie. Vyhovuje mi tvrdá práca s náradím, je to pre mňa aj rehabilitačný telocvik. Čiže všetko v jednom. Je to materiál, ktorý nesklame a ak sa niečo nevydarí, nie je to nikdy vina dreva, ale majstra. Som amatér a nerovnám sa s nikým. Môj „ vercajk“ je skromný, ale ako sa postupne stále učím, získavam skúsenosti a „finty“ a prichádzam na to, že urobiť z dreva peknú vec nevyžaduje drahú dielňu. Dávam prednosť drevám nevšedným – svorom, hrčiam, očkovitosti, rázsochám- skrátka chcem ukázať drevo aj v iných podobách, než bežne poznáme. Trvá to tretí rok, no ja som stále kdesi na začiatku. Vyskúšal som všetky bežne dostupné dreviny z nášho kraja. Mojim favoritom je javor a čerešňa, hoci vďaka svorom mám najviac výrobkov zo smreka. Lebo smrek bol základ a stál na štarte mojej cesty za drevom. Vďaka Najvyššiemu za drevo – teplý a priateľský materiál, ktorý bude človek vždy potrebovať.
Zdroj: Kysucké múzeum v Čadci
