Kysucké múzeum v Čadci, organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja, pozýva návštevníkov na výstavu „Drotári a drotárstvo“, ktorá predstavuje všetky fázy tohto špecifického neroľníckeho zamestnania mužov zo severozápadu Slovenska (Kysúc a Považia). Vystavené exponáty (drotárske výrobky, náradie, dokumenty, fotografie a grafiky drotárov) sú zo zbierok Kysuckého múzea v Čadci. Súčasnú tvorbu reprezentujú výrobky umeleckých drotárov tvoriacich na Kysuciach – Róberta Hozáka a Juraja Šeríka. Výstava potrvá do 31. októbra 2020 a nachádza sa v Multifunkčnom objekte.
História drotárstva
Drotárstvo ako podomové zamestnanie i obchod sa sformovalo pravdepodobne v 18. storočí v severnej časti Trenčianskej stolice – v okolí Bytče a na Kysuciach. Ako špecifické neroľnícke zamestnanie časti mužskej populácie predstavuje fenomén, ktorý významnou mierou ovplyvnil tradičnú kultúru regiónu. Významnú úlohu pri jeho vzniku zohralo aj rozvinuté železiarstvo a manufaktúry na výrobu drôtu v susednom Sliezsku, rovnako ako nepriaznivé hospodárske podmienky na severozápade Slovenska. Za rozhodujúcu všeobecnú príčinu rozšírenia drotárstva možno považovať nízku rentabilitu poľnohospodárskej malovýroby v dôsledku nedostatku ornej pôdy, jej nízkej bonity a zastaraného spôsobu hospodárenia. Problematická bola aj hustota obyvateľstva na jednotku ornej pôdy, ktorá bola omnoho vyššia ako v nížinných oblastiach Slovenska. Malé výnosy z poľnohospodárstva nezabezpečovali ani základné životné potreby všetkých členov rodiny, preto sa orientovali na náhradné či doplnkové zdroje obživy.
Drotárstvo, ktoré sa v čase svojho vzniku vyvíjalo ako doplnkové zamestnanie, odovzdávaním z generácie na generáciu nadobudlo charakter hlavného zdroja obživy značnej časti mužov na severozápade Slovenska. Od 2. polovice 19. storočia sa vyznačovalo masovosťou, hromadným výskytom v určitých obciach a regionálnosťou. Do relatívne jednotného charakteru tradičného života obyvateľstva vnášalo mnohé miestne a oblastné odlišnosti, čím v štruktúre tradičnej kultúry vytváralo jej nové typy a varianty.
Drotári sa spočiatku zameriavali na opravu a odrôtovanie hlineného puknutého a rozbitého riadu. Popri tom sa počas celej existencie drotárstva prezentovali ako vynaliezaví a zruční výrobcovia, ktorí dokonale ovládali možnosti použitia drôtu pri zhotovovaní rôznych úžitkových predmetov i umelecky náročnejších diel. Sortiment ich výrobkov bol rozsiahly a našiel uplatnenie takmer vo všetkých sférach života. Od polovice 19. storočia drotárstvo prerástlo do drotársko-plechárskeho obdobia. Bolo to podmienené rozšírením výroby plechového a smaltovaného riadu. Najmä mladí drotári sa prispôsobili práci s plechom. V skutočnosti to už boli skôr plechári či klampiari. Keďže sa stále venovali práci s drôtom, aj naďalej boli označovaní ako „drotári“. Ich výrobky z drôtu a plechu charakterizovala ľahkosť, jednoduchosť tvarov a čistota línií. Predstavovali nový typ praktických predmetov do domácnosti a hospodárstva.
Zmeny, ktoré nastali v Európe po roku 1918, spôsobili úpadok drotárstva. Drotárske spoločenstvá, ktoré existovali do 1. svetovej vojny, sa rozpadli, podobne ako zanikli klasické drotárske dielne (okrem USA). Drotári sa museli vyrovnať aj so stratou väčšiny rajónov v zahraničí a zmenšením zárobkových možností. Navyše boli nútení vracať sa domov – do novovzniknutej Československej republiky. Drotárstvo v medzivojnovom období zaznamenalo pozvoľný úpadok a smerovalo k zániku. V 2. polovici 20. storočia došlo postupne k oživeniu umeleckého drotárstva, ktorého reprezentanti aj v súčasnosti pokračujú v tradícii starých drotárskych majstrov.
Drotári ovplyvnili takmer všetky oblasti života svojich rodín a domovských obcí na Kysuciach. Ich kontakty s kultúrne vyspelejšími krajinami Európy a sveta vôbec (v medzivojnovom období hlavne s českými oblasťami) prispeli k zmenám tradičnej kultúry v regióne v 1. polovici 20. storočia. Mali dopad na organizáciu rodinného života i života celého lokálneho spoločenstva. Ovplyvnili úroveň bývania, stravu, morálku, obyčajové tradície, čiastočne i ľudové náboženstvo. V konečnom dôsledku drotári obohatili materiálnu kultúru aj iných etník (napr. českého, poľského, nemeckého, ruského), čím sa stali spolutvorcami ich hmotného kultúrneho dedičstva.
Zdroj: PhDr. Alojz Kontrik, Kysucké múzeum v Čadci
